Dostal som nedávno podobný telefonát od kolegu z neďalekého letiska. Mal žiaka, ktorý bol na smrť vydesený zo stiahnutého plynu... Zakaždým keď robili nácvik núdzového pristátia s vysadeným (stiahnutým) motorom, záchvat strachu mu vôbec nedovoľoval pokračovať v lekcii. Pritom, všetko ostatné mu išlo bez problémov! Nebál sa pádov, letov na minimálke, nebál sa ostrých zátačiek, preťažení... Pritom to sú práve veci vo výcviku, ktoré naháňajú žiakom strach najviac.
Súhlasil som, že s ním hodím reč.
Mal asi 35 rokov, takmer dva metre na výšku, vážiť musel snáď 140- 150kg.
Nejavil žiadne známky predošlých neúmyselných tvrdých dopadov na rodnú zem. Netušil teda, v čom spočíval jeho problém. Povedal mi, že je ochotný podstúpiť čokoľvek, len aby sa toho strachu zbavil, ale jeho prirodzenou reakciou je priraziť plyn späť hneď ako ho inštruktor stiahne. Preletel som sa s ním. Snažil som sa všimnúť si niečo, v čom by mohol byť pes zakopaný. Nič som neobjavil. Rozprávali sme sa o akrobacii, o vývrtkách, o rýchlych stíhacích lietadlách. Ničoho sa jednoducho nebál. Požiadal ma, aby som spravil čokoľvek, len aby sa dostal cez ten problém so stiahnutým plynom. Upozornil ma tiež na to, že keďže je oveľa väčší, mladší a silnejší, je celkom možné, že v prípadnom súboji o plynovú páku nado mnou zvíťazí. (to s tým vekom si mal odpustiť...)Odleteli sme teda do tréningového priestoru v okolí letiska. Dostal inštrukcie: zaradiť sa štandardne do polohy po vetre v 1800 stopách, zhruba jeden a pol míle od dráhy a vykonať núdzové pristátie na dráhu 35.
Jeho posledné slová, pred tým, než mu takmer vyliezli oči z jamiek, boli „nenechajte ma zvíťaziť nad vami“.
Nemohol som ho sklamať! Zopakoval som mu sekvenciu úkonov pre tento núdzak. Svetlá, avionika, zmes, magnetá, hlavný vypínač...
Potom som vytiahol kľúčik zo zapaľovania a vložil som si ho do úst. „Ak sa pokúsiš o čokoľvek iné, než o pristátie- napríklad sa ma dotkneš rukami alebo nebudeš postupovať podľa predpísaného postupu, prehltnem...“
Vytreštil na mňa obe oči. Bolo chvíľu skutočné ticho. Až na vrtuľu, ktorá mlynčekovala pred jeho vypúlenými očami zhruba každých 5 sekúnd. Opýtal sa ma, prečo sa tá vrtuľa nezastaví. S kľúčikom v ústach som odpovedal „chceš aby som ju zastavil?“...“NIE!!“. Všetko bolo tak ako malo byť, rýchlosť 59 uzlov, presne na zostupovej rovine k dráhe, kopec miesta a priestoru na manévrovanie. Riadenie mal pevne v rukách. Bol ticho. Finále, trochu rýchlo a vysoko, dotyk, pneumatiky zapískali. Uvoľňujeme dráhu na prvej odbočke. Misia splnená! Vyhrnul zo seba pár nadávok. Zrejme uvoľnením.
Položil som mu veľmi dôležitú otázku. „Chceš si to skúsiť znova?“ . Odpovedal správne: „Nie, ale mohol by som ak by to bolo nevyhnutné“.
Dokončil výcvik a bez problémov spravil záverečný „skill-test“. Robil počas neho núdzak na tom istom letisku ako vtedy so mnou. Inšpektorovi pokojne povedal, že tu už núdzové pristátia nacvičoval.
Dôležité je, že danú situáciu zvládol a že mu pripomenula skutočný núdzový stav, do ktorého sa môže v budúcnosti dostať. Nikdy by som k tak radikálnemu riešeniu nebol pristúpil, ak by ma o to on sám nepožiadal. Na záver mi poďakoval a bol sám na seba hrdý za to, že situáciu zvládol.
Celý tento zážitok neskôr koloval a počul som ho z viacerých úst v rôznom podaní. Faktom je, že by ste tam zrejme museli byť, aby ste videli ako humorná tá situácia vlastne bola.
Dovolil som si tak nekompromisný prístup, pretože som dokonale poznal lietadlo ktorým sme leteli, aj celú oblasť.
Môžete celý deň prednášať o núdzových postupoch a situáciách, sťahovať na voľnobeh a predvádzať ich v praxi. Ale nikdy tam nebude tak ticho, ako keď motor skutočne vysadí.
Šum vetra, žiadny ťah, strata účinnosti kormidiel, do toho obrázok inštruktora s kľúčikmi v ústach... To si už žiak skrátka navždy zapamätá! Stretne sa so skutočnou situáciou, bude si do budúcna rozhodne viac veriť. Tuší, že zvládne oveľa viac než si sám myslí!Niekedy je jednoducho tvrdý prístup nevyhnutný. Na záver len moja obľúbená veta: „Pilot, ktorý nelieta, nemá žiadnu výhodu oproti tomu, kto lietať nevie...“
Z originálu s názvom “The key”, s láskavým dovolením autora, preložil Ivan Macko
