Strácame skutočných pilotov?
Ako inštruktor hovorím áno. Zrejme každý v „zrelom“ veku so mnou bude súhlasiť. Ostrieľaní borci z aerolínií, stíhači, akrobati, testovací piloti a množstvo ďalších… Všetci mi zhodne a úprimne tvrdia, že by neboli tam kde sú dnes, ak by boli voľakedy prešli jedným z množstva dnes ponúkaných výcvikov.
Námetom na tento článok mi bola diskusia so starým leteckým esom, chlapíkom, ktorý mal niekoľko naozaj výstižných poznámok k technológiám a možnostiam v dnešných časoch, ale najmä k spôsobu ich využitia.
Spomínam si na jeden príklad z nedávnej doby. Letel som preskúšanie, IFR let, s mladíkom, ktorému ma niekto odporučil ako inštruktora. Neviem, či to bolo z nenávisti k tomu chlapcovi alebo to bol pokus o zvýšenie môjho krvného tlaku. Bolo to na Cessne 172, vybavenej GPS Garmin 430, autopilotom a WX-10 meteo radarom.
Chlapec vlastnil licenciu súkromného pilota s prístrojovou kvalifikáciou a celkovým náletom okolo 200 hodín. Fantasticky ovládal prístrojový panel. Odleteli sme do asi 25 míľ vzdialeného cvičného priestoru, vo výške 2800 stôp, rýchlosťou 90kts. Tam, náhodou (alebo že by nie?? :-) ), odišlo niekoľko poistiek a tak bol mladík nútený vrátiť sa ku klasickému systému navigácie pomocou VOR, ADF, kompasu, výpočtov a rádia. Mapy a približovacie postupy mal poctivo zabalené vo svojom nádhernom, koženom pilotnom kufri. Vzadu, niekde v batožinovom priestore… Situácia sa mu začala vymkýnať spod kontroly, dostali sme sa priamo nad letisko. Na stupnici rýchlomera 75 uzlov, výškomer ukazoval 2000ft… Lietadlo bolo ďaleko pred pilotom. Stratil kompletne prehľad o situácii.
Bol to len jeden z množstva podobných, smutných príkladov spomedzi pilotov, ktorý potvrdzuje teóriu- príliš veľa prístrojov v kombinácii s nedostatkom leteckých zručností = problém.
Pozrime sa ale na záležitosť z druhej strany. V prvom rade, ceny za lietanie sa dostali tak neuveriteľne vysoko, že v súčasnosti školy oslovujú absolútne odlišnú vzorku záujemcov o lietanie. So základnou cenou za letovú hodinu začínajúcou niekde na hranici 75$ (a ešte vyššie v Európe, pozn. prekladateľa), k tomu 25$ za inštruktora, poplatky za zdravotné prehliadky, preskúšania, kvalitné slnečné okuliare, kvalitné (najlepšie veľké) hodinky, leteckú bundu prípadne uniformu... Dostávame sa na skutočne závratné sumy. A to hovoríme iba o licencii súkromného pilota.
Námetom na tento článok mi bola diskusia so starým leteckým esom, chlapíkom, ktorý mal niekoľko naozaj výstižných poznámok k technológiám a možnostiam v dnešných časoch, ale najmä k spôsobu ich využitia.
Spomínam si na jeden príklad z nedávnej doby. Letel som preskúšanie, IFR let, s mladíkom, ktorému ma niekto odporučil ako inštruktora. Neviem, či to bolo z nenávisti k tomu chlapcovi alebo to bol pokus o zvýšenie môjho krvného tlaku. Bolo to na Cessne 172, vybavenej GPS Garmin 430, autopilotom a WX-10 meteo radarom.
Chlapec vlastnil licenciu súkromného pilota s prístrojovou kvalifikáciou a celkovým náletom okolo 200 hodín. Fantasticky ovládal prístrojový panel. Odleteli sme do asi 25 míľ vzdialeného cvičného priestoru, vo výške 2800 stôp, rýchlosťou 90kts. Tam, náhodou (alebo že by nie?? :-) ), odišlo niekoľko poistiek a tak bol mladík nútený vrátiť sa ku klasickému systému navigácie pomocou VOR, ADF, kompasu, výpočtov a rádia. Mapy a približovacie postupy mal poctivo zabalené vo svojom nádhernom, koženom pilotnom kufri. Vzadu, niekde v batožinovom priestore… Situácia sa mu začala vymkýnať spod kontroly, dostali sme sa priamo nad letisko. Na stupnici rýchlomera 75 uzlov, výškomer ukazoval 2000ft… Lietadlo bolo ďaleko pred pilotom. Stratil kompletne prehľad o situácii.
Bol to len jeden z množstva podobných, smutných príkladov spomedzi pilotov, ktorý potvrdzuje teóriu- príliš veľa prístrojov v kombinácii s nedostatkom leteckých zručností = problém.
Pozrime sa ale na záležitosť z druhej strany. V prvom rade, ceny za lietanie sa dostali tak neuveriteľne vysoko, že v súčasnosti školy oslovujú absolútne odlišnú vzorku záujemcov o lietanie. So základnou cenou za letovú hodinu začínajúcou niekde na hranici 75$ (a ešte vyššie v Európe, pozn. prekladateľa), k tomu 25$ za inštruktora, poplatky za zdravotné prehliadky, preskúšania, kvalitné slnečné okuliare, kvalitné (najlepšie veľké) hodinky, leteckú bundu prípadne uniformu... Dostávame sa na skutočne závratné sumy. A to hovoríme iba o licencii súkromného pilota.
Ľudia si prestali robiť licencie len na to, aby si proste išli zalietať.
Musia si stanoviť dlhodobé ciele, aby sa im investícia aspoň čiastočne vrátila. Ak sa medzi nimi nájde tých pár, ktorí si dokonca zadovážia vlastné lietadlo, niet divu, že ho natlačia tými najmodernejšími hračkami. Lietanie sa stáva ich jedinou odchýlkou od práce, od bežnej rutiny. Poskytuje im pocit satisfakcie, niečo viac než majú ostatní. Postupne sa okolo lietadla a letiska točí všetko. Zábava, prázdniny, všetok voľný čas. Dostali sa tam, kde chceli byť, robia to, čo ich baví a čo im prináša potešenie. Navyše zapadajú do komunity, ktorá ich spája a napĺňa pocitmi zadosťučinenia, pocitmi hrdosti... Spolu s ďalšími rovnakými ako oni!
A máme tu celú generáciu „rádoby pilotov“. Zdá sa, že sa ich dá kontrolovať, každý o nich vie. Väčšina z nich sú podnikatelia, ľudia, ktorí neváhajú investovať do toho, čo ich baví.
Nestrácajú čas pozeraním z kabíny, hľadaním prevádzky, čítaním máp. Úplne sa spoliehajú na elektroniku, mohutné displeje plné tých najužitočnejších informácií, o ktorých naša generácia väčšinou len počula.
A toto je skupina ľudí, ktorí si môžu dovoliť „učiť sa“ lietať. Ako inštruktor by som za nich mal byť vďačný. A aj som. Živia ma. Vďaka nim lietam.
Žil som po väčšinu života na jednom mieste, stretával som sa takmer denne s bývalými žiakmi, kamarátmi... Prežili sme spolu najrôznejšie časy, zháňali každý cent na každú jednu minútu vo vzduchu. To všetko sa vrylo do pamäte. To sú piloti, ktorí lietajú srdcom. Stačí im kompas a pár budíkov. S týmito ľuďmi sme vyhrávali najslávnejšie letecké bitky! A vyhrávali by sme znova ak by bolo treba.
Zdá sa, že hrozí priebežné degenerovanie ďalších generácií.
Počul som, že armáda uvažuje o použití bezpilotných bombardérov. Robotov. Ušetrili by sa tým životy pilotov. Myslím, že podobný osud hrozí aj v civilnej zložke letectva. Všetko k tomu speje. So všetkou tou dostupnou elektronikou ktorú majú k dispozícii piloti dneška. Robot bude nakoniec určite lacnejší, jednoduchší a samozrejme bezpečnejší.
Pri otázke bezpečnosti by som sa však pozastavil. Ročne sa letecky prepraví okolo 600 000 000 cestujúcich. Z toho v nehodách príde o život priemerne 600 ľudí. To znamená jeden ku miliónu! Žiadna iná forma dopravy nemá takúto štatistiku, ani sa jej len nepriblíži! Bezpečnosť teda nie je tým prvým na čo by som sa sťažoval.
Pochádzam jednoducho z iného sveta. V tom mojom boli piloti múdrejší než ich stroje, alebo podľa toho aspoň konali. Dokázali lietať okolo celej zemegule bez všetkých tých žiariacich a dokonalých zariadení na palubnej doske. Nepotrebovali na palubovku zízať od vzletu po pristátie. Chýba mi ten svet.
To, na čo si skutočne sťažujem, je, že piloti nevyužívajú najmodernejšie výdobytky techniky v súlade s tým, kvôli čomu boli vymyslené a zastavané do palubných dosiek- ako záloha. Uniká im celá podstata veci. Lietajú vďaka týmto technickým zázrakom z bodu A do bodu B s presnosťou na centimetre. Lietajú iba z bodu A do bodu B. Čistý pôžitok z letu a pohybu priestorom zaniká.
Hodnoty však vidím na oboch stranách. Jedna generácia prišla a odišla. Tá generácia urobila to najlepšie čo mohla, s prostriedkami, ktoré mala k dispozícii. A odviedli skutočný kus práce. Vždy sa mi podarí preletieť sa s niekým z tejto „stratenej generácie“. A je mi vždy potešením.
Nová generácia hovorí, že sa musíme držať pokroku, spolu s ostatnými krajinami. A technológia bude čím ďalej tým vyspelejšia. Nie je už možný krok späť. Staré časy jednoducho pominuli.
Z originálu s názvom “Are we losing the “pure pilot”?”, s láskavým dovolením autora, preložil Ivan Macko
Originál a množstvo informácií o autorovi možno nájsť na stránkach http://www.jimtrustycfi.com/
A máme tu celú generáciu „rádoby pilotov“. Zdá sa, že sa ich dá kontrolovať, každý o nich vie. Väčšina z nich sú podnikatelia, ľudia, ktorí neváhajú investovať do toho, čo ich baví.
Nestrácajú čas pozeraním z kabíny, hľadaním prevádzky, čítaním máp. Úplne sa spoliehajú na elektroniku, mohutné displeje plné tých najužitočnejších informácií, o ktorých naša generácia väčšinou len počula.
A toto je skupina ľudí, ktorí si môžu dovoliť „učiť sa“ lietať. Ako inštruktor by som za nich mal byť vďačný. A aj som. Živia ma. Vďaka nim lietam.
Žil som po väčšinu života na jednom mieste, stretával som sa takmer denne s bývalými žiakmi, kamarátmi... Prežili sme spolu najrôznejšie časy, zháňali každý cent na každú jednu minútu vo vzduchu. To všetko sa vrylo do pamäte. To sú piloti, ktorí lietajú srdcom. Stačí im kompas a pár budíkov. S týmito ľuďmi sme vyhrávali najslávnejšie letecké bitky! A vyhrávali by sme znova ak by bolo treba.
Zdá sa, že hrozí priebežné degenerovanie ďalších generácií.
Sú kladené stále nižšie a nižšie požiadavky na pilotné zručnosti a schopnosti.
Pri otázke bezpečnosti by som sa však pozastavil. Ročne sa letecky prepraví okolo 600 000 000 cestujúcich. Z toho v nehodách príde o život priemerne 600 ľudí. To znamená jeden ku miliónu! Žiadna iná forma dopravy nemá takúto štatistiku, ani sa jej len nepriblíži! Bezpečnosť teda nie je tým prvým na čo by som sa sťažoval.
Pochádzam jednoducho z iného sveta. V tom mojom boli piloti múdrejší než ich stroje, alebo podľa toho aspoň konali. Dokázali lietať okolo celej zemegule bez všetkých tých žiariacich a dokonalých zariadení na palubnej doske. Nepotrebovali na palubovku zízať od vzletu po pristátie. Chýba mi ten svet.
To, na čo si skutočne sťažujem, je, že piloti nevyužívajú najmodernejšie výdobytky techniky v súlade s tým, kvôli čomu boli vymyslené a zastavané do palubných dosiek- ako záloha. Uniká im celá podstata veci. Lietajú vďaka týmto technickým zázrakom z bodu A do bodu B s presnosťou na centimetre. Lietajú iba z bodu A do bodu B. Čistý pôžitok z letu a pohybu priestorom zaniká.
Zanikajú zručnosti, um, krása lietania.
Hodnoty však vidím na oboch stranách. Jedna generácia prišla a odišla. Tá generácia urobila to najlepšie čo mohla, s prostriedkami, ktoré mala k dispozícii. A odviedli skutočný kus práce. Vždy sa mi podarí preletieť sa s niekým z tejto „stratenej generácie“. A je mi vždy potešením.
Nová generácia hovorí, že sa musíme držať pokroku, spolu s ostatnými krajinami. A technológia bude čím ďalej tým vyspelejšia. Nie je už možný krok späť. Staré časy jednoducho pominuli.
Ako pilot a inštruktor sa musím držať zlatej strednej cesty.
Na záver len zamyslenie. Ako často odlepíte zrak od palubnej dosky? Kedy ste naposledy zaleteli aspoň 100 míľový úsek “na ruku”? Kedy ste naposledy leteli čisto podľa VORu? Posledné skutočné NDB priblíženie? Kedy ste si naposledy uvedomili, ako dlho trvá resetovanie GPS po poruche systému? Jednoducho, skúsme občas uvažovať viac staromódne…Z originálu s názvom “Are we losing the “pure pilot”?”, s láskavým dovolením autora, preložil Ivan Macko
Originál a množstvo informácií o autorovi možno nájsť na stránkach http://www.jimtrustycfi.com/
