Na odbúranie podobných zábran v žiakoch mám svoju vlastnú metódu. Ide o niečo ako psychologickú podporu zo vzduchu. Podobne, ako keď sa učia lietať mláďatá vtákov a rodičia ich sledujú a asistujú. Letím druhým lietadlo pár míľ za mojim žiakom a som tam akoby s ním. A funguje to! Vyskúšal som to už veľakrát a všetkým mojim žiakom to pomohlo. Nie je to nebezpečné a nie je to vlastne ani podvod. Je to len upokojenie ktoré potrebujú a ktoré im tým dávam.
Pre napísanie tohto článku som sa rozhodol po tom, čo som sa stretol s mojim bývalým žiakom. Boli sme spolu na obede a pripomenul mi jednu humornú príhodu spred niekoľkých rokov.
Bol presne jedným z tých, ktorí sa neskutočne boja vydať na sólo navigačný prelet. Požiadal ma, či by som neletel s ním, tak ako som to popísal v úvode. Osobne som bol skutočne presvedčený o tom, že je pripravený na sólo, ale súhlasil som. Naplánovali sme si kratší navigačný let na asi 5 ďalších letísk v okolí zhruba 25 míľ od nášho domovského letiska. Na každom z nich boli rôzne podmienky, dráhy, frekvencie, výšky, VORy, NDB-čka... Odleteli sme to teda spolu. Letel bez jedinej chyby, dobré výšky, kurzy, komunikácia.
Napriek tomu, sústavne trval na tom, aby som ďalej lietal spolu s ním. Tak teda dobre. Dohoda ďalej znela tak, že on odletí prvý, celú trať poletí na 2800 stopách, ja celý čas asi tri míle za ním, v 5000 stopách. Zdôraznil som mu, že má letieť tak, aby za žiadnych okolností nepotreboval moju pomoc. Súhlasil. Tak do lietadiel, on prvý, ja asi 3 minúty za ním. Odletel.
Vystúpil som z lietadla, vyliezol som na palivovú cisternu a tešil sa na asi 90 minút pokoja a opaľovania sa. Vysielačku som mal pre istotu po ruke.
Asi dvadsať míľ odo mňa som počúval jeho korešpondenciu, dostal počasie, zaraďuje sa do okruhu, dlhé finále. Pochválil som ho, tak ako vždy predtým. Odpovedal niečo ako „bezpečnosť je prvoradá...“. A tak pokračoval celý let. Pohodlne som sa váľal na slnku. Nedalo mi to, a tak som sa ho ešte cez rádio opýtal, či stále potrebuje moju pomoc. Odpovedal „V podstate nie, hlavne som sa potreboval dostať znova do vzduchu, na trať, ale keď už som ťa vytiahol, tak to môžeme dokončiť spolu...“ . Tak aby som to trochu skrátil. Vracia sa na základňu, výška ako má byť, dve minúty pred plánovaným príletom, všetko ako po masle. Opýtal sa cez rádio, či nechcem sadať prvý, keď už sme tak dlho hore. Zdvorilo som odmietol, s tým, že chcem sledovať jeho pristátie ako vždy. Po pristátí som mu prikázal rolovať k cisterne, aby mohol s natankovanou mašinou letieť ďalší za ním. Klasické, hladké pristátie, odbočuje na rolovačku.
Čím bližšie ku mne prichádzal, tým viac sa jeho oči zväčšovali až kým mu úplne nedošlo ako to celé prebehlo. Áno, bol som to ja na tej cisterne, nebol som s ním tých 88 minút vo vzduchu a, áno, plánoval ma pravdepodobne zamordovať hneď ako sa dostane z lietadla... Medzičasom sa našťastie zozbieralo väčšie obecenstvo. Nechcel zrejme pri tom chladnokrvnom čine žiadnych svedkov, čo ma zachránilo...
Čo si z toho zapamätať.
Nikdy neverte nikomu, len sebe a svojim schopnostiam. Obzvlášť, ak Vám inštruktor tvrdí, že ste pripravení.
Posledná vec, ktorú mi pri našom spoločnom obede môj žiak povedal „Videl som ťa asi dva- tri krát niekde za mnou a chcel som ti povedať aby si sa vrátil. Bál som sa ale, že by ťa to vytočilo, keď som ťa predtým toľko prehováral, aby si letel so mnou...“Na záver dúfam, že tento krátky príbeh ilustruje aká náročná je niekedy práca inštruktora a koľko to niekedy dá námahy aby som v niekom prebudil pilota, ak viem že je v ňom niekde skrytý. Nič nebezpečného, nič riskantného, nič, čo žiak v danej časti výcviku nemôže zvládnuť. Niekedy proste len malé postrčenie na správnom mieste, v správny čas.
Z originálu s názvom “ Out of the Nest”, s láskavým povolením autora, preložil Ivan Macko
